Corneliin bytík

(Predstavme si, že tento post píšem ráno)
*Ren sa ani nenazdal, a okrídlené dievča ho dotiahlo do nejakého bytu, kde ho usadila na postel, a začala ho "operovať" veľa si toho nepamätal, pretože strácal vedomie, ale keď mu čistila najhlbšie rany, vždy trochu zasyčal od bolesti. Keď už bolo po všetkom, chcel jej poďakovať, ale kým sa mu z úst dostali nejaké slová, stratil vedomie a zaspal nepokojným spánkom. Prehral s lovcom, ešte k tomu so ženou. To sa nemalo stať, a ťažilo ho to. Aj v snoch ho to prenasledovalo. Mal pocit, že pár krát sa v noci zobudil, a občas aj vykríkol, ale možno sa mu to len zdalo. Našťastie však onedlho prišlo ráno, a zobudil sa. Vyčerpaný, v bolestiach, ale zobudil sa. Chvíľu sa obzeral, pretože to tu nepoznal. Ležal na pohodlnej posteli a zakrytý, a neďaleko neho sedelo nejaké dievča. Trochu matne si na ňu pamätal zo včerajška, a keď si spomenul na včerajšok, zrazu ho rozboleli rany. Odokryl sa, a pomaly sa posadil.* "Čo to sakra..." *povie si pre seba, aj keď ani nevie čo chce povedať. Čo sa stalo? To vie. Čo tu robí? To nevie, ale to sa dozvie. Avšak to dievča ešte spí. Mohol by sa možno potichu vytratiť, ale bolo by to neslušné. Tak teda počká, kým sa zobudí. Celý ten čas sedí na postei v tureckom sede, a pozoruje ju.*

"Žijem..." *zopakuje si Ren viac menej pre seba, a pozrie sa na Corneliu* "Prekvapivo áno, ešte stále žijem. Ale ešte neviem, či to je fajn, každopádne ďakujem." *odpovie jej, a pokúsi sa o úsmev, ale vďaka mnohým bolestiam sa mu podarí len ubolená grimasa.*
"Koľko alebo čo som dlžný za pomoc?" *opýta sa jej, pri čom sa zbežne obzrie okolo seba, a potom následne zamerá svoj pohľad na obväzy, ktoré má okolo stehna, brucha, hrude aj rúk.*
"Um.. otázka. Kde mám oblečenie?" *opýta sa trochu šokovane, pretože predsa len, je v cudzom byte, určite ďaleko od svojho domu, a nemá oblečenie. Radšej pôjde v potrhanom a posekanom, ako v ničom.
Ren sa pomaly pokúsil postaviť, no ihneď sa oprel o stenu, a ruku si na chvíľu strčil pred tvár, pretože sa mu zatmelo pred očami. Noha, ktorú mal prestrelenú sa mu triasla, ale dokázal to ustáť.*

*Tento krát sa pre zmenu zamračí Ren* "Je to od teba veľmi pekné, ale ja nerád ostávam niečo dlžný... A že démoni si majú pomáhať? Si jedna z mála, ktorí to tvrdia." *niečo málo si pamätal zo včerajška, a domyslel si, že bola padlým anjelom. Trochu ho to prekvapilo, že to prichádza od padlého anjela, ale koniec koncov, od prípadného upíra by ho to prekvapilo ešte viac. Upíri boli elitistickí idioti. A koniec koncov, aj polodémoni aj padlí anjeli patrili k menej vítaným rasám.*
"No, ako povieš.." *povedal jej, keď našla jeho oblečenie, a opatrne ju nasledoval k šatníku, ktorý si zbežne prezrel. Aj napriek tomu, že ešte pred pár hodinami bol k smrti bližšie, ako by chcel byť, zmysel pre humor mu stále ostal.*
"Oh, toto chcem." *napodobnil nadšený hlas, a ukázal na najkratšiu sukňu, čo videl, a na jeden z korzetov, ktorý k nej farebne ladil.* "Ale uspokojím sa aj s týmto. Amon Amarth sú dobrí." *dodá po chvíli, a teraz už sa mu úsmev podarí trochu viac.*
"Je síce pravda, že keď sa hýbem, tak to nepomáha uzdraveniu, ale je mi to oveľa príjemnejšie, ako keby som mal byť indisponovaný a odkázaný na cudziu pomoc. Ale tak fajn, sadnem si." *odpovie jej, keď počuje, že by sa nemal veľmi hýbať, a vráti sa naspäť k posteli na ktorú si sadne. Tam si na seba natiahne aj to tričko. Potom počká na tabletku, ktorú si rovno hodí do krku, ktorú zapijem len jedným malým dúškom vody.*
"Pekné papuče." *uškrniem sa, a obzriem si ju, keďže teraz stojí predo mnou a konečne som aj viac menej pri vedomí.*
"Síce nie som vegetarián, ale všetko nezožeriem, ak mám byť úprimný. Takže ak si si nie istá svojimi kuchárskymi schopnosťami, samozrejme bez urážky, dovoľ mi aspň ti pomôcť." *odpovie pokojne, a pozrie na ňu pohľadom, ktorý hovorí, že najradšej by jej aj tak pomohol. Aspoň nech jej nejako vráti jej pomoc.*

"S krídlami? Ako ti s nimi môžem pomôcť?" *opýta sa trochu vystrašene, pretože toho o ošetrovaní a medicíne vie relatívne dosť málo. Ale skúsiť to môže.*
"No, ako to povedať. Pomáham démonom, ale iba v škole a s obyčajnými vecami. Zatiaľ som nikoho nezachraňoval, keď umieral, pretože sa nerád pletiem do vecí, ktoré sa ma netýkajú."
*Chvíľu ju pozoruje, a počúva jej smiech.* "A ako ti teda prídem, ak nie ako niekto so zmyslom pre humor?Čakala by si od zelenovlasého človeka, že nebude mať zmysel pre humor?" *opýta sa so smiechom, ale rýchlo ho ten smiech prejde, pretože ho to naozaj bolí.*
"Uh, nie. Ďakujem. Je len pár vecí, ktoré by sa nemali požičiavať. Medzi ne patria papuče, spodné prádlo, peniaze a vlastne čokoľvek." *odpovie s úsmevom, ktorý pôsobí ako vhodná náhrada smiechu.*
"Výborne!" *povie, a tento krát sa mu naozaj rozžiaria oči, pretože variť vie naozaj dobre.* "Na čo máš chuť?" *opýta sa jej, keď vstáva, a rozhliada sa. Snaží sa zistiť, ktorým smerom sa nachádza kuchyňa.*

"Heh, to asi zvládnem. Môže byť teda." *odpovie Ren na pomoc s dezinfekciou krídel, a pozrie na ňu.*
"Ja viem presne, čo by sa stalo keby si ma tam nechala. Nevykrvácal by som. Buď by ma prví našli lovci, a tí by ma dorazili, alebo ľudia, ktorí by nerozoznali, že som démon, a teraz by som bol v nemocnici, odkiaľ by som približne teraz utekal." *vyjadrí presne, čo si myslí, že by sa stalo. Viac by síce možno aj privítal, keby ho tá lovkyňa zabila, ale svojej záchrankyni je aj tak vďačný.*
"Tsk.. Suchár?" *trochu nepríjemne zasyčí* "Ako môžeš povedať o niekom, koho si našla v kaluži vlastnej krvi v zábavnom parku, že je suchár?" *opýta sa jej pobavene* "Suchári nechodia do zábavných parkov, a rozhodne nemajú šancu ostať v kaluži vlastnej krvi." *Aj napriek prvotnej podráždenosti, stále je celkom pobavený. Vypočuje si jej dotaz a obzrie sa okolo seba.*
"Nah, toto je tak akurát. Som na to zvyknutý. U mňa doma je to podobne tmavé, len s rozdielom, že tam je oveľa viac vyobrazených hadov, a je tam mnoho tmavého mramoru. A nie je to tam práve pohodlné. Teda nie vždy." *odpovie zamyslene, a rozmýšľa ako dlho vlastne nebol doma. Nebolo to až tak dlho.*
"Áno, to by bolo fajn." *odpovie jej Ren, keď s ňou prejde do kuchyne a nakukne jej do chladničky.*
"Z tohoto by som pripravil možno až príliš veľa vecí. Na čo máš teda chuť? Nie, že spravím niečo, čo ti pôjde proti gustu."

"Nemyslím si, že by som vykrvácal tak rýchlo, že by sa ľudia nestihli nahrnúť do zábavného parku." *odpovie Ren trochu zamyslene, ale ďalej to už nerieši. Nemá zmysel riešiť "čo keby"*
"Odpúšťam ti.. Pre tento krát." *Ren sa rozhodne, že Cornelii odpustí jej urážku na jeho osobu, aj keď to v skutočnosti nebola ani urážka. A okrem toho, Ren sem tam dokázal byť naozaj suchár.*
"Nie, že by som bol priamo milovník hadov, ten dom stojí už vyše sto rokov, ja som ho nestaval. Ale či mám nejakého živého hada?" *Na chvíľu sa odmlčí a premýšľa, ako to povedať.* "Nejakého živého hada by som v tom dome určite našiel. Pravedobone aj iného, okrem seba." *dopovie s jemným náznakom úškrnu.*
"Takže jedlo s mäsom.. Čo povieš na Teriyaki Kura? Môže byť? Pikantné alebo menej pikantné?" *opýta sa jej na prvý recept, čo ho napadol, a mal naň chuť. Ani si nevšimol, že odišla skôr ako odpovedal na jej otázku o hudbe, a už niečo hralo. Ren to síce možno aj poznal, ale bol príliš zaneprázdnený nahrabávaním ingrediencií.*

"Vieš o tom, že akurát som sa ťa na to meno chcel spýtať?" *opýta sa s úsmevom* "Ja som Ren. A môžeš mi hovoriť Ren." *jeho úškrn ho stále neopúšťa* "Teší ma Corny, ale mám otázku, ak môžem. Corny, ako.. zo slovíčka z angličtiny? Kukuričný? Alebo je to len skratka?" *Pýta sa, pretože je predsa len trochu zmätený.*
*Po slovách "Ty a had?" sa len otočí k nej, a na chvíľu ochutná vzduch jazykom, tak ako to vlastne hadi robia vždy, keď vyplazujú jazyk.* "Ak ti toto a moje oči nestačia ako dôkaz, budem musieť prísť na niečo iné.." *povie pokojne a pustí sa do prípravy jedla. Porcuje mäso, robí omáčku a všetko to naokolo.*

"Radšej ťa budem volať Cornelia. Páči sa mi to viac, a znie to podstane lepšie. Aspoň pre mňa." *odpovie pokojne, a s úplnou ľahkosťou odignoruje jej ťažký sarkazmus.* "Ale odkiaľ vieš, že ten humor tvoji rodičia nemali? Čo ak ho skutočne mali, len v tej dobe si ho ešte nechápala? Ak sa s snimi vlastne niekedy rozprávala. Neviem ako fungujú padlí anjeli, takže ospravedlň moju neznalosť." *Ren vyslovil slová svojej konšpiračnej teórie, a pri porcovaní mäsa na ňu pozrel, pretože chcel vidieť jej reakciu.*
"Som rád, že ti to stač ako dôkaz. Inak by som ťa musel pozvať k sebe. U mňa by si okamžite pochopila, že mám s hadmi spoločného viac ako by som chcel mať.." *zamrmle si pre seba a dodá* "A nevolaj ma prosím ťa hadík. Naozaj to nemám rád. Ďakujem."

"Oh, takže takto to funguje tam hore.. Ďakujem za lekciu." *odpovie pokojne, a pohľadom sa vráti naspäť k mäsu, no nie na dlho.*
"Čo som práve urobil?" *opýta sa Ren hneď, ako to dopovie.* "Chápem. Ale čo ak ti poviem, že to bol môj plán? Získať si tvoju zvedavosť, a tým ťa k sebe pripútať istým putom? Alebo ťa rovno prilákať k sebe, a tam splodiť iné plány?" *opýta sa Ren s konšpiračným úsmevom na tvári.*
"Neboj sa, zatiaľ sa nechystám nejako veľmi ťa štvať. Ale keby si sa náhodou rozhodla, že chceš naštvať mňa, pamätaj že momentálne pracujem s tvojím jedlom, a vieš čo symbolizujú hady, však?" *Priateľsky ju varuje pred samým sebou, pretože to považuje za správne. Nie, že by však to jedlo chcel otráviť, predsa ho bude jesť aj on sám.*

"Práve to odrábam, ako si môžeš všimnúť." *uškrnie sa, keď už dáva panvicu na sporák, aby to do nej nahádzal mäso, a popri tom robí aj Teriyaki omáčku.*
"Teraz ma naschval zaujíma, aký je tvoj rámec istých medzí? A ver tomu, že moje plány neprekukneš, ani keby si mi vedela čítať myšlienky. Zatiaľ totiž žiadne nemám. Budem ich mať až keď sa rozhodnem zrealizovať ich. Alebo skôr.. Rozhodnem sa zrealizovať ich, až keď na nejaké vhodné prídem." *odpovie s úškrnom, ale pohľad neodvracia od svojej momentálne práce.*
"Presne tak. Zatiaľ. Neznamená to, že sa chystám, ale nikdy nevieš, čo prinesie budúcnosť. A keby som sa ťa rozhodol otráviť, k akému žiadnemu úrazu by nedošlo, a prečo by k nemu nedošlo?" *opýta sa jej, a tento krát sa k nej aj otočí s nadvihnutím jedným obočím.*

(Budeme sa tváriť, že to mäso netreba marinovať hodinu v tej omáčke so všetkými ingerdianciami)
"Oh, keby som chcel, ja by som si to zistil veľmi jednoducho. Ale najprv by som sa rád najedol, keď už som tu." *poviem jej, zatiaľ čo robím mäso, ku ktorému potom prilejem marinádu a ostatné súroviny, a prikryjem panvicu, v ktorej to všetko budem dusiť*
"Prečo mi vyzradiť tvoje fígle? A prečo nie?Prečo neukojiť niečiu zvedavosť?" *opýtam sa jej pokojne.*
"A prestav si, že to ešte lepšie chutí ako vonia." *uškrniem sa, a opriem sa vedľa nej* "Za pár minút by to malo byť."

"Hranice človeka sa dajú zistiť veľmi ľahko. Stačí jednoducho postupovať požadovaným smerom." *uškrnie sa, ale túto tému už nechá tak.*
"A ak nebudem dobrý milý slušný, tak čo?" *opýta sa Ren pobavene, ale zároveň zvedavo. Bolo to dlho, čo nekomunikoval s nikým okrem hadov, alebo včera s tou lovkyňou.*
"Ver mi. Ja varím pre bohov, satanov, allahov, diablov, luciferov, budhov, leviathanov a belialov, pre Jehovu, a vlastne pre kohokoľvek, koho exstencia je pre smrteľníkov otázna. A všetkým to chutí, takže by to mohlo chuťiť aj tebe." *odpoviem jej, a skontrolujem mäso.*
"Vyneste taniere a príbory, jedlo je hotové." *poviem nahlas, a privoniam si k panvici.*