Nevyužívaná učebňa

Učebňa ktorá nenáleží žiadnej triede a vôbec se v nej nevyučuje. Sú tu len prázdné lavice.

Vrátila sa. Samozrejme, tento rok potrebovala akú takú doachádzku, keďže preliezanie z minulého ročníka bolo ťažké- strašná fuška a nie kvôli jej hlúposti.. vlastne.. áno, bolo to kvôli jej hlúpostiam. Cez chodby sa dostane až do tejto učebne, kam tak rada chodila- lebo strechy sú príliš mainstream. Následovaná klopkaním čiernych topánok prejde cez dvere, teda skôr len vchod, keďže dvere boli otvorené, aspoň to si myslela, ale keď sa pozrela do oboch smerov, tak zistila, že vlastne tu už tá drevená doska s lúpajúcou sa farbou a kľučkou. Pokrčí nad tými plecami, nechajúc ruky vo vreckách vojde dnu a kýchne si. Prach. Lavice. Nič nové. Nechcela byť však v triede. Predsa len- jej spolužiaci sa tiež neobťažovali tam zdržiavať, keďže tam nebolo ani jednej nohy, okrem tých jej. Prstom prejde po povrchu jednej z lavíc, okolo ktorých prejde a vrstva prachu ostane na jej prste. Nakrčí obočie i noštek pri pohľade na ten prach- dalo by sa povedať, že až trošičku znechutene. Prach z prstu sfúkne a prejde k oknám. Niektoré z nich drží pokope len izolepa a tak modrými očkami s nádychom ľadu prejde po cestičke, čo tam vznikla, zrejme, zásahom nejakého predmetu. Len tak si tam stojí, pokojne a díva sa von oknom dole. Niekto by si ju bol aj pomýlil so sochou, ale nie- končeky vlasov sa jej hýbali, tancovali pomaly s vetrom a ledva badateľnými čiastočkami prachu, ktoré nebavilo ležať na predmetoch v tejto triede.

moje nohy ma zaviedli do miestnosti ktorá sa mi lubila lebo som tu prave nikoho nevidel prekáždy prípad som sa opýtal haló ? Je tu niekto? moj ton by sa dal prirovnať šuchotu, očami prebieham lavice keď zrazu vidim učiteľský stôl so stoličkou prekrytou plachtou nedá mi to pokoja, podidem ku stoličke ,chytim plachtu a strhnem ju z nej čo najsilnejšie, vytvorim sice prachovú clonu ale skorej ako sa prach usadí ja už sedim na stoličke a nohy mam vyložené na stôl, ruky za hlavou, sledujem ako prach vytvára slnečné stlpy vo tvare okna. Nahle sa zahladim na sochu ktorá je postavená pri okne a hladi von, vyzerá tak realisticky čo ak to je človek ?

Mykne ňou, keď niekto zahučí. Ako sa opovažuje!? Rušiť jej pokoj? Chvíľku osamote? Nakrčí obočie, otočiac hlavu smerom k niekomu, kto prišiel, ale uvidí len bielu plachtu vejúcu vo vzduchu plného prachu. Kýchne si. Oh, bože, to vážne musela oná osoba rozvíriť prach v tejto miestnosti? Je ho tu dosť, to je pravda, ale usadený na stoličkách a laviciach mu je určite lepšie. Prestane sa pozerať von oknom a díva sa naňho s jemne nadvihnutým obočím. Pamätá si ho, z klubu a jej pamäť jej hovorí, že vtedy bol človek. Vlastne... vtedy z neho cítila aj niečo iné.. to, čo cíti väčšinou z lovcov. Ako sa sem sakra dostal? Čo si zač? Nijaké ahoj, nijaké predstavenie, ale len jednoduchá otázka.

Jej smiech plný pobavenia sa prejde po nevyužívanej učebni, keď vidí ako reaguje. No čo? Udržala by chladnú tvár, samozrejme, ale prečo by mala? Zľakol sa? Chudáčik. Zvonivý smiech utíchne, keď nakloní trošičku hlávku do strany, pozerajúc sa naňho očami modrými ako ľad. Och, zlato, nielen všetko živé sa môže hýbať a vydávať zvuky odvetí mu akoby naňho hľadela z hora, akoby bol len tou malou čiastočkou prachu, ktorá jej nesiaha ani po členky- povrchnosť youko sa proste nezaprie. Obočie necháva ladne vytiahnuté o poschodie vyššie, keď hovorí. Tsch... To je jediné, čo z nej vyjde, nespokojnosť s jeho odpoveďou a tie otázky.. Áno, áno.. Tá jeho otázka. Neodpovie. Prečo by aj mala, všakže? Ladne, ako tanečnica, prejde ku stolu, kde mal predtým on nohy a vyskočí naň, teda vlastne sa naňho usadí tvárou n nemu. Nepýtala som sa na meno odvrkne mu s prižmúrenými očami, keď si prehodí jednu nohu cez druhú. Smrdíš ako lovec, alebo si aspoň smrdel a teraz si tu- na mieste, kam nijaký človek nedokáže vstúpiť živý. Pozoruje ho, každý pohyb, ktorý vykoná jej nemôže ujsť. Takže znovu.. Čo si zač? Svoju otázku len zopakuje, no tentokrát nepoužije nepríjemný tón hlasu, ale vsadí na prívetivé zafarbenie. Čo je zač? Čerstvé mäsko, nováčik v tejto škole.. Samozrejme.

Dokázala by to zistiť čuchom, samozrejme, ale to by znamenalo hlboký nádych, zlepšiť zmysli a.. na to je tu príliš prachu. Záchvat kýchania? Nie, Ďakuje. Jeden kútik pier sa jej pohne smerom dohora, aby sa na tej pekne tváričke vykúzlil pobavený úškrn z jeho odpovedi, vlastne celkovo z neho. Všetko sa dá zastaviť, obvzlášť divoká zver, čo nepremýšľa odvetí mu bez štipky zaváhania. Hnev? Mocná zbraň, to áno, ale veľmi nebezpečná. Je to vyhrážka? Jeho hlas sa zmenil. Nie, neodvážil by sa. Prižmúriac oči, sa jej v hlave začnú otáčať kolieska. Je zmätený? Ak hej, tak určite nie z nej. Hm.. Takže ghoul? To by dávalo zmysel. Ale prečo by si upír robil služobníka práve z lovca? To.. to jej proste nedáva zmysel. Z lovca démonov je démon. Aké ironické! Tak toto ju pobaví viac ako čokoľvek a jej výraz to len potvrdí. Zaujímavé okomentuje v duchu a mlčky pozoruje ako sa rozopína. To vážne? No dobre. Predsa sa vidia už druhýkrát- hurá do odhaľovania! Skloní sa, načahujúc ruku k tej škaredej jazve na hrudi, ktorá sa jej vlastne zapáči- ona veľa jaziev nemá, to preto. Prstami cez ňu prejde, jej dotyk je chladný, napriek ohnivej podstate, ktorú v sebe uchováva. Máš snáď aj iný dôkaz?

nad nadavkami len nezmyselne pokrytúm hlavou s úsmevom bolo čo bolo pri tom čo sa ma dotýka sledujem jej nežné prsty a pri tom nečakane napnem svaly a začnem plytšie dýchať, par sekund na jej pozre do očí nah. .... na. .. druhé stretnunie to neni zlé

Smiech. Och, aký je len rozkošný. Príde jej zmätení.. alebo mu len nerozumie, ale veď to je jedno, no nie? Bolo, čo bolo? Kdeže. Minulosť nemôže len tak zahodiť, ale kým ona je, aby mu tie slová vyvracala, všakže? No, je Iris, mohla by, ale nespraví to. Len sa ho ľahulinko dotkne a jeho dych sa zmení. Rozkošné. Nie je to zlé? Dokázalo by ho spáliť na popol, skôr než by vôbec stihol žmurknúť a s chladnou tvárou odkráčať preč- nespraví to, aspoň nie teraz. Vládne tu ticho, ktoré preruší len tichý krok, keď zoskočí zo stola, kde sedela a podíde k nemu. Chcel by si viac? Jej hlas je tichý, no v tejto miestnosti, kde sú len oni dvaja zreteľný, tak isto ako jej teplý dych, ktorý môže cítiť pri ušku, ku ktorému sa skloní. Provokuje ho? Možno. Drobná rúčka je položená na jeho hrudi, zatiaľ, čo tá druhá sa ocitne na jeho stehne, aby sa dievča malo o čo oprieť.

Aký je rozkošný, keď sa červená, ale to je každý, no nie? Ak je tá červeň spôsobená rozpakmi a nie hnevom, samomzrejme, ale to vie snáď i hlupák. Cíti jeho ruku na svojej a nechá sa pritiahnuť a potom jeho ruku chytí sama, vedúc ju k svojmu ľavému stehnu, mu dovolí, aby sa jej mäkkej pokožky dotkol svojou dlaňou vedúc ju vyššie, až k lemu k suke, ktorú má na sebe, tam však zastaví, pevne držiac jeho ruku. Som schopná mnoho činností. Či už zlých a či dobrých- to však nepovie.Vidí jeho pohľad, modré oči a on môže vidieť tie jej, než ich stratí z videnia a ona sa perami presunie k jeho brade, prejde drobnými bozkami líniu sánky, keď v tom sa v miestnosti prudko zvýši teplota a Takmei je v plameňoch. Nie takých, čo by ho spálili, ale ale určite ho popália, čo nie je príjemné. V plameňoch sa ocitne dokonca aj jej ruka, tá na jeho hrudi a páli jeho svaly, keď medzi pery vezme lalôčik uška. Do tohto ohnivé "predstavenia" ešte posíli jeho zmysli, presnejšie hmat a teda každý jej dotyk je intenzívnejší, tak isto ako pálenie plameňov. Oheň zmizne, tak ako sa zjavil- po pá sekundách- keď ten lalôžik vezme aj medzi zúbky a kusne ho. Trošku silnejšie než plánuje, ale nenecháva to na sebe poznať, keď kvapôčku krvi vezme špičkou jazyku. Kovová chuť krvi jej nelahodla odjakživa, ale budiš. Ale mal by si si dávať pozor na to, aké kreatúry k sebe pripustíš povie mu s podtónom pobaveného smiechu, keď sa odtiahne a jeho ruku na jej stehne pustí ako použitú vreckovku. Či rada len tak niekoho páli? Odpoveď znie- áno, veľmi. Následne sa vystrie a jednoducho odíde, nechajúc ho tam s množstvom prachu a pachom spáleného mäsa, čo ide z neho- to sa predsa zahojí.