Corneliin bytík

*Všetko z panvice pekne rozdelím na dva taniere, a zároveň to majstrovky naaranžujem, lepšie ako napríklad v Dorsii alebo Barcadii, alebo inej predražene špičkovej reštauráci, v ktorých sa stravujú miliardári.* "To presne som." *odpoviem na jej dotaz o tom, že som boží kuchár. Potom si rýchlo opláchnem ruky v dreze, a sadnem si k svojmu tanieru.*
"Nech ti chutí." *poviem Cornelii so spokojným úsmevom, a počkám, kým začne jesť. Až potom si dám prvé sústo.*

*Pozoroval som ju, a jej pohľad na tanier. Obvykle si na tom nedávam až tak záležať, ale keď už sa predvádzam, tak aspoň poriadne. No nie? Tak som ju teda pozoroval, a keď som videl ako sa jej rozžiarili oči, spokojne som sa usmial, a tiež som sa pustil do jedla.*
"Ja som ti hovoril, že to tak bude chutiť. Neverila si mi? Dokázal som ti to." *odpovie sebavedomo, a tiež začne jesť.*

"Nemáš za čo." *usmejem sa spokojne, keď dojem, a poďakujem za to, že upratala aj po mne. Potom ju nasledujem k oknu a tiež z neho vykuknem. Moja prestrelená noha sa stále pri chôdzi klepala, ale nebolo to nič strašné. Teda bolo, ale nie pre mňa. Ja som sa dostal cez všetko, a toto nebude výnimka.*
"Um, asi ani nie. Ale čo tie tvoje krídla?" *opýtam sa jej potom, ako nahliadnem pod tričko, ktoré mi dala a prezriem si obväzy. Sú na nich fľaky po zaschnutej krvi, ale to je dobré.*

"Radšej sa vyhovor na to jedlo. Bolo tak dobré, až necítiš absolútne nič iné." *odpovie s úškrnom, a pozoruje jej odchod. Keď sa Cornelia vráti, Ren nevenuje žiadnu pozornosť jej chrbtu, kým pred ním nie sú dve krídla, ktoré si z blízka obzerá.*
"Kto ti to spravil? Porozprávaj mi o tom." *povie jej, pretože možno keď sa bude sústrediť na niečo iné ako na túto situáciu, jej mozog nebude štípanie dezinfekcie vnímať až tak, a tak to nebude tak moc bolieť. Popri tom sa pustí čistenia a dezinfekcie rán.*

*Rozprávanie jej príbehu Renovi akurát stačilo na to, aby jej vyčistil všetky rany. Sykla len niekoľko krát, takže zaneprázdnenie mysle pomohlo, aspoň to si Ren myslel.*
"Nehrabala si sa mu v myšlienkach? To je zaujímavý poznatok. Mám si niečo domyslieť? Alebo mi povieš sama viac? Mimochodom, skončil som. Krídla máš vyšetrené." *Ren sa jej opýtal na jednu z mála vecí, čo zachytil. Potreboval, aby ona zaneprázdnila svoju myseľ, a tak prevažne nevnímal ani čo hovorí. Tie podstatné veci samozrejme vie.*

"Nemáš za čo." *Idpovie jej Ren s podobným úsmevom, a prezrie si jej ešte raz, skôr ako ich schová.
"A vidíš, predsa len si mi svoj trik sama prezradila. Ani som ťa nemusel nútiť." *Ren si samozrejme nemôže nechať ujsť príležitosť podpichovať, a tak to so sarkastickým úsmevom na tvári spraví.*
"Nemusíš mi meniť obväzy. Sú na tom celkom dobre." *Povie jej, a snaží sa pôsobiť dôveryhodne. Ale koniec koncov, kedy had pôsobil naozaj dôveryhodne?*

Nútiť? prečo by som to robil?" *opýta sa so smiechom, a trochu cúvne, teda si znovu sadne na posteľ.*
"Vyzerá to, že to asi budeš musieť spraviť sama, pretože ja som spokojný s tým, ako to je, a nemám chuť zneužívať tvoju starostlivosť." *Povie diplomaticky, a naozaj sa a diplomaticky snaží vyriešiť túto situáciu. On tie znečistené obväzy prežije.*
"Chceš spoznať moju schopnosť? Tak sleduj." *Povie jej, a ozve sa rinčanie reťazí. Onedlho má ruku vystretú, a okolo nej na voľno obmotanú reťaz s čepeľou na konci, ktorú jemne drží v ruke.* "Toto je moja zbraň k boju. A moja schopnosť..." *zmĺkne, a ukáže na reťaz a čepeľ. Už to nie je kov. Teraz má okolo ruky obmotaného veľkého čierno-zeleného hada, a jeho hlavu medzi prstami, tam kde mal čepeľ.*
"Samozrejme to nie je všetko. Reťaze mám dve, ale jeden had na ukážku stačí "

*Pobavene pozorujem, ako sa Cornelia snaží vyhnúť môjmu hadovi, a keď mi dá dole tričko, viac menej sa ani nebránim.*
"Vtipné je, že nemáš rada suchárov. Ale práve teraz si mi to tričko dala dole ako strašný suchár." *Poznamená Ren s úškrnom, a zakloní hlavu aby jej videl do tváre. Potom pozorujem výmenu obväzov, a aj keď to trochu, a občas trochu dosť bolí, s fascinovaným výrazom si prezerám vlastné rany.* "Toto sa bude dávať dokopy dlho.." *poznamenám pri tom, ale ďalej mlčím, kým neskončí.*
"No pôvodne som plánoval odísť, ale rád tu ostanem. Aspoň ma niekto oživí, keby som náhodou skolaboval." *odpovie Ren pokojne a pozrie na hernú konzolu.* "Vieš čo? Ja s tým neviem ani veľmi narábať, takže nie, ďakujem. Ale ty kľudne hraj. Rad pozorujem ľudí, ktorí robia niečo, čo majú radi a sú do toho zažratý." *povie jej ren pokojne, a pohodlne sa usadí, aj keď na sebe furt nemá tričko.*

"Nehovorím, že si to tričko mala zo mňa strhnúť, alebo niečo. Mohla si to však spraviť oveľa živšie, a menej suchšie. Nie prikradnúť sa nenápadne zozadu, aj keď to nebolo nenápadné." *odpovie, jej, počas toho ako si to tričko zase oblieka*
"Netvrď to s takou istotou." *uškrnie sa na ňu* "Aj napriek tomu, že nebyť tabletiek, teraz by som umieral od bolesti je stále v mojich schopnostiach ísť von, a bojovať. Takže nehovor, že si nezabojujem. Povedz len, že by som nemal bojovať." *odpovie jej rozhorčeným hlasom, a keď hovorí o tom, že by mohol ísť a bojovať, jeho oči hovoria, že si tým je plne istý, a naozaj by to spravil. Bez problémov.*
"Hmm, spoločnosť, hovoríš? Občas nie som veľmi človek pre spoločnosť, ale skúsim teda byť najspoločenskejší, ako viem." *odpovie jej, a snaží sa pri tom o úsmev, avšak znovu zacíti istú bolesť, a tak sa mu na chvíľu tvár skrúti do grimasy. Rýchlo to však rozdýcha.*
"Ach, tak teda fajn.." *odpovie Ren s povzdychom, keď sa ho Cornelia snaží presvedčiť aby s ňou hral. Nedobrovoľne zoberie ovládač do ruky, a čaká čo sa bude diať.*

*Po niekoľkátich dňoch strávených varením, hraním a blbnutím u Cornelie si Ren spomenie, že onedlho začína školský rok, a že sa musí ísť pripôraviť. Zranenia už má relatívne v poriadku.*
"Onedlho začína škola, mal by som ísť domov a pripraviť sa na to. A ty by si mala spraviť niečo podobné. Zatiaľ sa maj. Vidíme sa tam." *povie jej, a krátko potom odíde.*