Jazero v meste

zlovestne sa pousmejem škoda že naše vnutorné hlasy sa nestretli skorej poviem svojim normalnim tónom Ghoul ... viem ... vykašlem za guču krvy to necham na tebe čo ,potrebuje tvoja Ai ale ja potom budem potrebovať jej krv aby som s ňou ostal ... zatial ahoj posledný nádych a moje telo stratilo vela krvy tak sa mi všetky svaly uvolnia (nikdy som nevidel umierať človeka )

"Škoda? Vôbec ma nejaký tvoj vnútorný hlas nezaujíma." *Keď konečne stratí vedomie a je na pokraji smrti, Ai si vydýchne. Najradšej by ho nechala umrieť, ale určite sa jej neskôr zíde. Aj keď jeho prítomnosť jej bude liezť na nervy.* "Ach.." *Povzdychne si* "Prepáč holka, budeme to s ním musieť zvládať aj na ďalej, a ak nám nebude na nič dobrý, tak sa ho zbavíme." *Prihovorí sa samej sebe. S mečom, ktorý má v ruke, si prereže dlaň. Počká kym začne dostatočne tiecť, pootvorí mu ústa a nechá mu do nich vtiecť prameň vlastnej krvi.*

*Pozoruje reakciu jeho tela, je to zvláštne uspokojivé, vidieť ako trpí, perfektná pomsta. A zároveň pôsobil ešte úbohejšie ako doteraz.* "Haha" *Jemným hlasom sa zasmeje.* "Toto je lepšie ako by som čakala" *Keď vyzerá, že už je Takmei v pokoji, Ai premýšla čo spraviť ďalej. Odvliecť ho neodvlečie, pretože nie je natoľko silná. Má pocit, že sa zregeneruje po čase, takže by ho tu mohla aj nechať. Ak nie, tak ho aspoň už neuvidí. Sadne si k nemu a pošepká mu.* "Keď ma budeš potrebovať, nájdeš ma. Keď ťa budem potrebovať ja, nájdeš ma." *Postaví sa a pomalým krokom odchádza preč.*

*Procházím se a dívám se na hladinu jezera, je docela klidná teda.. až moc klidná. Sehnu se k zemi pro pár kamínku a mířím ke břehu jezera, sednu si na chladnou zem a hodím do vody kamínek. Mám dost času, vlastně mě nikdo nikde nečeká takže si tu můžu sedět jak dlouho chcu. Na hladině se odráží hvězdy, není jich moc. *

Nejak sa stane, že z akadémie sa dostane až do mesta ľudí- nijaký problém, svoju ľudskú podobu málokedy dáva dole a skrývanie sa pred lovcami? Skoro na jedničku, ale ešte sa má čo učiť. Koženú bundu necháva rozopnutú, odhaľujúc svetu svoj biely svetrík a masívny prívesok, alebo skôr zapaľovač, na krku. Nočný vánok požiada o tanec jej končeky vlasov a tie neodmietnu, ako sa zdá. Čierne topánky nevydávajú takmer žiadnu zvuk, iba tiché našlapovanie, kroky, čo patria jej maličkosti. Je nenamaľovaná, svit mesiaca jej dodáva na kráse viac ako kadejaké šminky, bez ktorých by sa zaobišla. Strčí mobil do zadného vrecka čiernych džín, keď vdýchne ten chladný vzduch,z ktorého jej trošku zružovejú líčka a ide bližšie k jazeru. Prvý deň v škole... nestihla si nikoho odchytiť a všetci boli fuč- má celý rok ešte, no.

*Zůstanu tu přes noc, je docela zima ale to by mi nijak nemělo vadit. Nechce se mi domů. A taky je pravda, že jdu ráno do školy a odtud to je blíž než z bytu. Jak bude čas jít do školy, hodí poslední kamínek co má v ruce a odejde do školy. Docela se tam těší, na nové lidi ale nemá v plánu se nějak sbližovat. *

*Ren mal zase dlhý, náročný deň, a tak uťahaný príde k vzdialenejšej časti jazera, kde nie sú lavičky, a takmer žiadne stopy po ľuďoch. So sebou má veľkú cestovnú tašku, ktorú pustí na zem a sadne si pod strom. Obhliadne sa dokola, a hľadá, či tu Takmei už je.*

"Dobrý večer." *odpovie Ren, keď zahliadne Takmeia, a skôr ako k nemu príde, hodí mu tú cestovnú tašku, v ktorej je školská uniforma.*
"Pýtal si sa, čo s tebou bude. V tej taške nájdeš odpoveď, Keď chceš, daj si to na seba teraz, keď nie, tak poď za mnou." *povie mu, a pomaly vykročí preč od jazera, s prípadným čakaním, kým sa Takmei prezlečie.*

"Je ti robená na mieru, takže určite bude dobrá. A odkiaľ máme tvoje miery? To asi ani nechceš vedieť." *odpovie mu Ren s úškrnom, keď sa k nemu pootočí.*
"A áno, budeš cestovať. Do školy. Každý boží deň." *povie mu, a zavedie ho ku škole.* -odchod-.