Byt Iris Koivu

Tento byt sa nachádza v centre mesta v jednej z postarších budov a teda dostať sa na tretie poschodie a taktiež na tie ostatné, sa dá len schodmi.
Nie je ti nijak zvlášť priestorný byt, ale pre jednu osobu, čo tu býva je veľký dosť, pričom je v ňom všetko, čo treba. Vzhľadom k tomu, že tento byt má len dve miestnosti, nepočítajúc kúpeľňu a toaletu, tak sa jednotlivé miestnosti rozlišujú, vďaka nábytku a zariadeniu, keďže tam tie steny nie sú. Poznávacou značkou obývačky je čierne piáno v rohu. V druhej miestnosti je spálňa, prekvapivo. Počas dňa sa tu málokedy svieti žiarovkami na lustri. Veľké okná zabezpečujú dostatok slnečného svetla a taktiež pekný výhľad na staré ulice mesta.
Celkovo vyzerá byt celkom luxusne, aj keď sa sem tam váľajú nejaké tie papiere, štetce, no najčastejšie oblečenie.

Obzrela by si ju, ohmatala krídla, pohladila tvár, ale neprišlo jej to v danej situácii vhodné, vzhľadom na to, že napriek ľudoprázdnej ulici to nebolo bezpečné- vždy sa mohlo stať, že by mohol niekto prísť, napríklad lovec a jej sa bojovať nechcelo. Dievča jej poďakuje, z čoho usúdi, že vníma a je pri vedomí, čo je dosť dobré, keďže ju nebude musieť vláčiť. Samozrejme, nespolieha sa na to, že bude chodiť po svojich, ale je to jednoduchšie, keď ťahá niekoho pri vedomí. Anjel sa o ňu oprie a nebyť tých krídel, tak je oveľa ľahšia, ale to nevadí, Iris sa to podarí ustáť. Hej, hej, nemáš zač zamrmle otrávene, no napriek tomu ma na perách slabý úsmev. Viac menej je rada, že sa rozhodla pomôcť. Netuší, či v tomto stave vôbec cíti nejakú bolesť, ale napriek tomu sa rozhodne jej ju trošku utlmiť. Dostanú sa pred dvere bytové komplexu. Ešte schody.. Odomkne zadné dvere.
Našťastie nikoho cestou nestretnú a dostanú sa až pred dvere jej bytu. Kľúče zaštrnagjú v zámke a vojde dnu, aj keď sa bála, že obije anjelovi krídla- nestane sa. Vyzuť sa či nie? Ach, to je jedno, aj tak sa za nimi ťahajú kvapky krvi. Napokon zabuchne dvere nohou a odvlečie dievča do spálne, kde ju ako tak opatrne položí na posteľ. Ani sa nepohni. Akoby aj mohla, všakže? O pár minút sa vráti s lávorom plným vody, handrami a lekárničkou, aby jej vyčistila rany a celkovo zmyla krv. Následne sa jej podarí laicky ošetriť krídla. Okamimachi je ďaleko a do nemocnice ťa vziať nemôžem, takže si budeš musieť spraviť pohodlie tu. Vníma ju vôbec?

Napriek tomu, že dievčina sebou trhne pri čistení rán, tak sa nad tým ani nepozastaví. Spraviť sa to musí a prečo by mala byť šetrná? Dobre, mohla by byť trošku opatrnejšia, no vlastne je za to myknutie rada- aspoň vie, že je pri vedomí. Keď už sú rany ako tak ošetrené, tak sa znovu poberie preč. Vyleje lavór vody zriedený s vodou a vyžmýka handry, aby sa vrátila s čistými handrami i vodou. Sadne si späť na posteľ, lavór položiac na stoličku pri nej. Mokrou handrou zotiera krv i slzy.. čierne slzy, čo ju celkom prekvapuje, ale zvedavé vypytovanie nepripadá do úvahy. Odhrnie jej vlasy z tváre, aby tie slzy zotrela. Vyžmýka handru a zmyje krv na miestach, kam sa dostane bez toho, aby ju vyzliekla. Samozrejme, problém s tým nemá a to dievča by sa ani brániť nemohol, ale zas odkiaľ potiaľ. Bude, a preto som ťa nenechala na ulici a hneď ako sa uzdravíš, tak ťa vykopnem. Smiech. Načo vôbec hovorí sarkastické odpovede? Aj tak ju to dievča nevníma. Jemne ju pohľadí po líci. Oddychuj. Viac jej už nepovie, keďže sa opäť poberie s lavórom preč. Do červena zafarbenú vodu opäť vyleje, no tentokrát vyžmýkané handry vyvesí, aby uschli. Pre koho toto vôbec robí? Samozrejme, pre to dievča, ale čo z toho má? Premýšľajúc nad takýmito hlúposťai sa vráti do izby, kde sa zastaví vo dverách. No hej. Je zranená, zničený anjel, padlí s poranenými krídlami. Pripadala jej nádherná, možno aj viac než čokoľvek, čo doteraz videla. Po chrbte jej prejde mráz, zhlboka sa nadýchne, keď si prehrabne vlasy. Neblázni, Iris a prezleč sa. Hej, mala by sa prezliecť do niečoho pohodlnejšieho, domáceho. Dá dole bundu, no tam to skončí. Zo stolíku si vezme skicár a uhlík. Posadí sa do neďalekého kresla pri posteli, tak aby videla na anjela na svojej posteli a pustí sa do načrtávania.

Premýšľala ako by jej mohla ešte pomôcť, no nemôže stále tlmiť jej bolesť, predsa len nemá nevyčerpateľné zásoby magickej energie. Zobrať ju von nepripadá do úvahy, nie v tomto stave, takže ostáva jediné- zavolať niekoho. Čarodej? Samozrejme, má kontakty i dlžoby u nich, ale... Pravdepodobne sa nebudú kvôli decku ako je ona trepať cez pol sveta. Tíško si povzdychne. Jej ruky s uhlíkom zastaví. Pozrie sa von oknom, odkiaľ svieti mesačné svetlo, síce nie je spln, ale stále je krásny a tie hviezdy- ách. Modrými očkami sa zadíva späť na anjela a podrobne si ju prejde. Napriek tomu, že je v izbe tma, tak vidí jasne, dosť na to, aby pokračovala v kreslení. Pri pohľade na ňu má taký zvláštne príjemný mrazivý pocit. Je to pretože je padlý? Nie, tým to nebude, predsa len na akadémii ich je habadej. Dlho nekreslila, lebo nevedela čo. Nevedela sa k tomu dokopať. Nemala inšpiráciu. Jasné, teraz si navrávaj, že si našla svoju múzu. Jej vlastný hlas v hlave znie tak veľmi otrávene až je z toho zmätená. No hej, bije sa to s jej egom. Napokon obrázok uhlíkom dokončí- zranený anjel a predsa stále krásny. Vstane. Počas cesty do kuchyne si vyzlečie čierne nadkolienky, ktoré hodí do košu na prádlo a chytí telefón. Chvíľu sa dohaduje, no netrvá dlho, keď sa ozve zaklopanie- jasne povedala nezvoniť. Snaž sa byť potichu a vyzuj sa. Hovorí šeptom, keď dnu vpustí muža v kapuci, čarodeja. Ha! A predsa našla pomoc! Zavedie ho do spálne, pričom pomaličky ašlapuje a potom sa postaví pomimo, aby nezavadzala v ceste. Naozaj netuší, čo presne robí, či o čo sa snaží, no verí mu, aj keď sa jej nepáči, že dáva dole obväzy na jej krídlach. Opováž sa spraviť čokoľvek hlúpe precedí výhražne pomedzi zuby. Spod kapuce zbadá len pobavený úškrn. Čo má znamenať? Muž začne vyberať nejaké svoje hatlamatla flaštičky a ďalšie srandičky, v ktorých by sa bola vyznala, ale stojí obďaleč a v tme- no, veľa toho nerozozná. Odíde teda do inej miestnosti, keď sa začne činiť a krídla dávať dokopy. Čaj. To bolo to, čo potrebovala.
Hotovo? Ani sa nemusí otočiť, aby vedela, že vošiel k nej do miestnosti. Prikývne. Napokon jej len povie zopár informácii o tom, že tie krídla by sa nemali namáhať a také ďalšie podobné veci, keď zmizne za dverami. Tak nejak má zo seba dobrý pocit. Usrkne si z čaju.

Do izby sa po jeho odchode nevráti hneď, najprv si chce vychutnať čaj, ktorý drží v šálke medzi drobnými rúčkami, pričom sa pozerá cez okno no prázdnu ulicu so starými dlaždicami. No hej, byt v centre, ale výhľad je celkom pekný. Otvorí okno, treba vetrať. Počuje vo vedľajšej izbe, asi aj jedinej, šuchot a následne aj krik. Takže už je hore pomyslí si, no ostáva na mieste, kde si spokojne stojí. Vlastne by sa mohla vrátiť a zatlačiť ju do postele, keďže by mala oddychovať. Nevie presne, čo sa stalo, ale to dievča vyzeralo dosť zriadene, takže tak. Znovu si usrkne z čierneho čaju, keď sa pohne bližšie k oknu. Na ulici niekto prešiel, vyzeral zvláštne. Lovec? Nie, obyčajný civilista. Fuh, odľahlo jej. Aj keď je pravda, že sa za nimi možno ťahala krv- mhm, snáď nie. Dobré ránko povie, keď si je istá tým, že je anjel v tej istej miestnosti ako ona a už už sa ide otočiť, keď ju dievča objíme a ona sa zakolísa, pričom trošku horúcej vody sa jej vyleje na ruku. Najprv je v rozpakoch, nevie úplne ako reagovať a aj by ju objala späť, ale tá ruka začne páliť. Auč sykne, keď sa opatrne vyvlečie z objatia a rýchlym krokom sa dostane do kuchyne, kde strčí ruku pod prúd vody. Potom sa pozrie na dievčinu, ktorej venuje úsmev a bola by v tom objatí ešte dlhšie, keďže bolo ozaj príjemné. Nemáš zač, no čarodej odkazuje, že krídla by si nemala namáhať aspoň zopár dní. To znamená, nijaké boje, lietanie a celkovo čokoľvek, čo vyžaduje prudký pohyb. Je to len urýchlene hojenie. Hej, to by mala vedieť a tak jej to aj povie a keď už je v kuchyni, kde sa aj poobzerá. Si hladná?

Samozrejme, teplo jej nerobí zas taký problém, vzhľadom k rasovej schopnosti a k tomu, čo je, ale predsa len oheň a horúca voda- no, jej pokožka to vníma trošičku inak a ešte k tomu v ľudskej podobe. To je v pohode odvetí automaticky, keď vypne prúd chladivej vody a obzrie si ruku. Nijaké štípanie ani červené stopy, to je rada. Trošičku skrčené obočie znovu narovná, teda vlastne uvoľní, aby to nevyzeralo tak, že sa mračí. Utrie si ruky do utierky v kuchyni, aby nekvapkala vśade voda. Nebodaj by sa na nej niekto šmykol a áno- Dá sa šmyknúť aj na kvapke vody! Úkosom sa pozerá na premeny do ľudskej podoby, čo ju vždy fascinovalo, aj keď ona sa málokedy premieňala. Obdivne vydýchne, keď sa premení do ľudskej podoby s úškrnom na perách. Vyzerá ako jej úplný opak, čo sa týka zovňajšku, ale žeby to bolo zlé? Nie, to by nepovedala. Prikývne pri zopakovaní slova "čarodej". Yep. Taký starý chrapúň s taškou plnou fľaštičiek, v ktorých boli bylinkové.. ktoviečo a paličkou na čarovanie dopovie veselo a aj s pobaveným smiechom, keď  sa tvári, že má v ruke imaginárny prútik, ktorým zamáva. Dobre, prútik síce nemá, ale stále to je čarodej. No hej, Harry Potter dal ľuďom predstavu o čarodejoch, ale bohužiaľ, nie každý z nich ju splňuje. Na jej pochopenie len kývne. Čo viac k tomu povedať? Ak to nedodrží, tak sa zraní, predsa je to len urýchlenie hojenie, nie sú ešte v poriadku. Bez slova vytiahne z poličky pohár,, po ktorý sa načiahne a posúva ho k sebe koněckmi prstov a hľa! Padne jej do rúk a ani sa nerozbije. Naleje tam čistú vody a pohár jej podá. Tak? Kto ťa tak doriadil? Už je živá aj všetko, teraz sa pýtať môže. Oprie sa o kuchynskú linku. Predsa len, mohol to byť aj démon, nielen ľudia bojujú medzi sebou.

Masliní si prsty, ktorým prejde po okraji šálky, čo vydá taký tichý zvuk. Vždy to rada robila, ale málokedy sa jej to podarilo a predsa na tom niektorí vedia dokonca aj zahrať pieseň. Pokrúti hlavou. Mhm.. vlastne hej.. Niečo podobné ako Snape s štipkou Mcgonagallovej dokončí, pričom má taký akoby nerozhodný výraz s trošku prižmúreným ľavým okom a skrčeným obočím. Potom sa však len zasmeje. Nedokáže však svojim očiam rozkázať, aby si dievča neobzreli. Korzet, kožené nohavice, reťaz, pentagram- no proste wow, v dobrom zmysle slova ohromenia. Šálku však už nechá na linke a chápavo prikývne. Lovec. Máš šťastie, že skončil pri krídlach poznamená, keď sa na ňu pozrie z pod dlhých mihalníc. Aj keď si myslím, že by lovci nemuseli ani existovať, ak by ľudia neboli hlúpi, teda väčšina z nich a najmä tí, čo hýbu celým davom. Toto povie však už s povzdychom, skoro až sklamane. Hej, viac ako hnev voči ľuďom pociťuje akúsi ľútosť. Iris predstaví sa. Nepresunieme sa do obývačky? Ani nečaká na odpoveď, keď jej rukou kývne, čo je gesto "následuj ma" a prejde do časti bytu, kde je úplne iné zariadenie a sadne si na pohovku.

Zasmeje sa. Hej, ten chrapúň nie je práve najpríjemnejšia spoločnosť či nepriateľ, ale na druhú stranu je veľmi nápomocný. Oplatí sa mať dlžníkov čarodejov, ale treba to využiť opatrne- predsa len, mať veľa dlžníkov je veľmi dobré. Záleží od situácie. Stretnúť tú kreatúru v dobrej nálade a na pokraji smri? Jasná výhra. Opačná kombinácia je.. bolestivá. Šálku si vezme opäť du ruky, no keď z nej už necíti teplo, tak ju položí. Studený čaj jej nechutí- a komu áno? Vypočuje si jej odporovanie, ak sa to tak dá nazvať a mykne jej kútikmi úst. Pravda, empatia nie je jej silná stránka. Ak niečo chce, vezme si to, na druhých nezáleží, stredombodom jej vesmír je ona a nikto iný, okrem jej múzy a inšpirácie, ale tá jej unikla, sama ju videla umrieť. Zlato, zranené krídla sú šťastie. Zahojia sa. Predstav si, že by ti ich odsekol, krídla nedorastajú späť. To je bolesť, to je stráta. Mať na chrbte len kýpeť, nikdy nemôcť znovu lietať. Celý čas to hovorí tak pokojne, priam cynicky. Prečo to vôbec robí? To je jedno. Možno, aby videla ako bude to prekrásne dievča pred ňou reagovať. Z tácky na linke si vezme sušienku, pričom ju ponúkne, keď k nej posunie tanierik. Nie sú krídla polovicou podstaty anjela? Napokon sa aj s ňou presunie do obývačky, kde si sadne a zasmeje sa, možno až s chuti. To je fakt, ale čudovala by si sa. Niektorí z nás s niektorými z ich radu majú dobré vzťahy oboznámi ju s niečím, čo zrejme nevie, súdiac podľa jej slov. Vieš o tom, načne tajomným hlasom, akoby sa jej chcela zveriť s tajomstvom, pričom dá do úst posledný kúsok sušienky, načahujúc sa po skicár na stole a krabičku uhlíkov pod ním- áno, všade má tie skicáre, uhlíky, plátna, štetce, palety, tuby s farbami a tak podobne, stačí sa len poobzerať. Že si krásna? Priam očarujúca dokončí, keď spraví zopár ťahov uhlíkom a uprie na ňu svoje ľadovo modré očká, čo v kontrase s mäkkým úsmevom, dal by sa nazvať aj hrejivým. Niekto by to označil sa lásku na prvý pohľad alebo obyčajný kompliment na flirt. Obaja by sa mýlili.

Počúva jej vysvetlenie, no nemihne ani brvou. Oh, takže to rozkošná Iris zle pochopila? Nie, ona to zle podala. A ak by to aj zle pochopila, nepriznala by si to, lebo jej to ego proste nedovolí. Ako veľmi sú tie krídla dôležité? Asi ako chvosty pre youko. Má síce len dva, čo je na jej vek a skúsenosti dosť, ale nemohla by prísť ani o jeden z nich. Viac menej jej v tomto rozumie, takže len prikývne. Mohla by si mi ich znovu ukázať? požiada ju, pričom v hlase jej znie, že ich naozaj chce znovu vidieť, ani sa to nesnaží skrývať, aby pôsobila kúl a podobne. Aj tak je to úplne jedno. Pobavene sa uškrnie. No hej, to by sa čudovala, keďže tuto dievčina s blond vláskai sa ani nie pred pár hodinami tak priateľsky s lovcom bavila. Čo ty vieš. Možno som lovec, so slabosťou pre padlých a rešpektom voči svojej novej inšpirácii povie jej. Neznie to tak, že by si z nej robila srandu. Možno by to aj bola sranda, predsa len sa už naučila zapadnúť medzi ľudí. Po tom, čo jej však povie o tom lovcovi, čo ju zriadil, tak sa schuti zasmeje. Ách, to sú teda taktiky. A ty si zaútočila na baliča? Ponadvihne obočie ako má vo zvyku. Je ticho, čaká a celkom sa baví na to napätom tichu, ktoré sa jej podarilo vytvoriť troma slovami a taktiež na tej reakcii, keď dokončí. Namiesto "nemáš zač" len kývne. Pozrie sa na ňu, potom späť do skicára a kreslí ďalej. Prsty má trošičku špinavé od uhlíku, ale to sa zmyje. Nehovorím o oblečení. Ujde jej tichý smiech. Mohla by si na sebe mať aj kvetinkové šatičky alebo vrece od zemiakov- nezmenilo by to to, čo z teba vyžaruje. Nijak zvlášť nepremýšľa nad následkami. Pokojne si môže myslieť, že po nej ide, že ju chce zbaliť alebo ju mať proste za podivína. A? To vadí? N=asledne skicár položí na pohovku aj s uhlíkom, keď sa načiahne po hrabičku pod stolom, z ktorej vytiahne cigaretu a vloží ju medzi pery. Chytajúc zapaľovač na retiazke sa však zarazí: Nebude ti to vadiť?

Pozerá sa ako vytiahne tie krásne krídla, ba dokonca až nedočkavo sa zamrví na tej pohovke, keď napäto čaká. To kratučké čakanie sa však vyplatí a jej očká, doteraz chladné, zažiaria akousi radosťou, takou tou detskou, ktorá schádza z fascinovania. Pomaly sa načiahne a dotkne sa okraju jej krídla. Opatrne, akoby sa bála, že by sa pod jej dotykom zmenili na popol- to by síce nebolo nemožné, ale predsa len. Pomalinky prejde po čiernom perí, ebenovo čierna. Prejde po ňom znovu, tentokrát o niečo ráznejšie, no stále tam vidno ten strach, že je to len ilúzia, ktorá sa rozplynie ako hmla. Priam nedýcha a v miestnosti udržuje ticho. Nevie sa toho pohľadu nabažiť, proste nie. Nie že by nikdy nevidela krídla, ale proste ách, toto bolo niečo iné. Napokon však precitne a dokonca aj zachytí cigaretu, čo jej vypadne z pier. Je to veľmi poznať? zasmeje sa. Predsa len sa asi ešte nedokáže tak úplne skryť. Ani ako lovec by som ťa nedokázala zabiť či ignorovať. Naschvál nepovie "nezabila by som ťa", ale použije iné slovo, viac presné a priliehavé. Po ďaľších slovách jej však úsmev zmizne z tváre a zatvári sa sklamane a aby to ešte podtrhla, tak si povzdychne. Škoda... Už som sa chystala vytiahnuť svoje baliace triky, ale keď si ma takto nenápadne zhodila zahryzne si do spodnej pery, prehrabne vlasy a pozrie sa dole, zrejme na zem. Jasné baliace triky. Potom sa však len pobavene zasmeje a nakoniec si zapáli. Mlčanie je súhlas. VloŽí cigaretu medzi pery, šťukne zapaľovačom a zapáli si. Nie je vášnivý fajčiar, ale predsa len- starého zvyku sa zbavuje ťažko. Kreslím.. teba odvetí, vydýchnuc dym, keď sa pozrie na skicár. Je tam jej kresba, teda len náčrt, niečo ako portrét. Či to myslíš všeobecne? Pokojne sa pozri ponúkne jej. Samozrejme, pri stenách sú pokreslené plátna, ale asi sa pýtala na to, čo kreslila teraz, čo je v skicári a jej druhá podobizňa zas na papieri v spálni. Je tam len jeden obrázok nej, ďalšie papiere sú portréty mužov a niekoľko obrázko jednej a tej istej dievčiny z rôznych uhlov, s rôznymi výraz, v rôznych polohách.. no stále to bola ona.

Tak strašne ju fascinovali, tak veľmi od nich nevedela odtrhnúť oči. Zaujímalo by ju či sú ťažké alebo ako vyzerajú bez peria, no hlavne- ako sa k nim dostala. Koluje príbeh, príbeh o tom, že padlým sa môže anjel stať po vykonaní hriechu, alebo niečoho podobného. Čo spáchala sa? Spýta sa či nie? Ách, musí sa spýtať. Povedz, pootvorí ružové pery, z ktorých vyjde výzva jedným slovom, nespúšťajuc oči z jej krídel, keď sa napokon pozrie hore, na jej tvár a dokončí aký bolestivý príbeh sa schováva za týmto skvostom? Postaví sa. Prejde prstom po línii krídel od prvého záhybu až po koniec, potom sa presunie sa ňu a dotkne sa miesta, odkiaľ jej vyrastajú krídla a fascinovane vydýchne. Zasmeje sa ne jej oddôvodnení. Takže pohľad do očí? Má sa čo učiť, čo sa týka skrývania svojej podstaty. Chladnými prstami sa jej pokožky, ktorá je tesne v spojení s krídlami. Áno, mala by mať vyššiu teplotu ako normálny človek, ale nemá, pretože to často bolo podozrivé, takže sa snaží udržovať telesnú teplotu o niečo nižšiu ako by mala mať. Vlastne sa prejde okolo nej a potom nakukne, na ktorú stránku vlastne pozerá- na seba. Ďakujem usmeje sa, no potom sa zarazí, na chvíľočku sklopí pohľad, keď vykoktá Ja-... Mlčí. Nádych, výdych. Nemyslím, že je to dobrý nápad. Nakoniec do dopovie. JE to nefér, voči Cornelii, keďže tá jej krídla ochotne ukázala, ale Iris... Iris sa do svojej formy už nejakú dobu nepremenila, nemala dôvod, nechcela.

Neodpovedá hneď. Hľadá snáď správne slová? Tak to potom očakáva zaujímavý príbeh, pretože tých, čo stretla doteraz- nič moc. Nie, ani jeden z ich príbehov ju nechytil za srdce, napriek tomu sa vždy tvárila, že je to ktovie ako zaujímavé, ako veľmi ich toto a tamto, aby boli spokojní a nikdy nemali podozrenie, že je nimi v skutočnosti otrávená. Hm? Vyčkáva, stojac za ňou so skúmavými modrými očkami až jej to napokon povie. Zasmeje sa. Tak s chuti a pobavene, nielen preto, že to hovorí ako oznam "dnes bude na večeru fazuľa", ale taktiež kvôli samotnému obsahu. Hej, ten smiech bol možno nemiestny, ale je to Iris, tá to robieva. Len kvôli tomu? Jediná otázka, ktorá jej napadne. Zničiť zdravú osobu a spraviť z nej pacienta v sanatóriu, no- nič ťažké. Vlastne sa jej ani nezdá ako niečo z čoho by sa z anjela mal stať padlý. Chce vedieť presne kvôli čomu sčernali. Cítila sa vtedy previnilo? Už sa nepýta. Nemá ďaleko k výbuchu smiechu po tom prirovnaní, ale udrží sa, aj keď musí zotrieť skoro slzu z kútiku jej očka. Napadlo ti niekedy, že by si ten čin chcela vrátiť späť? Ach, bože, pre Satana, Iris, takéto veci sa len tak nepýtajú, ale bola by to ona, ak by sa nepýtala? Nie. Trpko, alebo skôr melancholicky, sa usmeje. Spomienky, cez ktoré som sa ešte nedokázal preniesť odvetí jej svoje vysvetlenie, prečo nie, prečo sa nepremení. Jej pravá forma je niečo, čo jej nedokázalo pomôcť pred veľkou strátou a z nejakého dôvodu, aj pre ňu nepochopiteľného, sa do necj proste nechce premeniť.

Naozaj ju prekvapuje s akou ľahkosťou to hovorí, ale na druhej strane ju to bavilo a aj by sa ohradila s "Ako to len môžeš povedať!? Rodičia ti dali život, mala by si si ich vážiť nech už ti spravili čokoľvek. Sú ti darcami života.", ale.. Aké ale? Hej, ona svoju matku zbožňuje, otec jej zomrel pred očami, ale zas ich nepovažuje za stredobod svojho vesmíru a ani božstvo voči, ktorému by sa nemohla vzbúriť, mimoto- každý to má inak, prečo by mala súdiť? Wow, tak to aby sa som sa snažila vyhýbať tvojim skratom poznamená so smiechom, na perách jej hraje pobavený úsmev. Napokon sa skloní ku stolíku, potom, čo si posledný krát potiahne a cigaretu zahasí v obyčajnom kovovom popolníku, ktorý bol doteraz čistý. Vypočuje si jej slová. Hm, nikdy sa v tom nevyznala. Nikdy neľutuj svoje činy, či už zlé a či dobré zamumle potichšie, vlastne len cituje, ale musí sa pri tom pousmiať. Nakoniec ju len obíde, ohmatká krídla všade možne až má napokon dosť, vlastne nemá, ale zas odkiaľ potiaľ. Úprimne, vlastne som rada, že si zhrešila. Bytom sa ozve zvonivý smiech, nie je to výsmech, je to skôr potešenie. Aj keď sa ma to tak úplne netýka dodá s pokrčením pliec. Nuž, netýka sa jej to, ale trošku nepriamo aj áno, lebo- Ak by mala stále biele krídla, stretli by sa aj mimo akadémiu? Pravdepodobne nie. Veľmi sa na ňu podobáš povie to trošičku tichšie. Mumlič, stále si len mrmle. No a čo? Prepadla ju veselá nostalgia! Venuje Cornelii úsmev a len prikývne, raz ju v tej forme uvidí, ale nie teraz. Počuj, v tomto byte je nuda, čo keby sme sa šli von zabaviť? Ani nečaká na odpoveď ku svojmu návrhu, keď jedným pohybom zvlečie svoje šaty a prehodí ich cez operadlo pohovky. Nehanbí sa za svoje telo a mimoto- aj ta je tam Šero, keďže nezapla svetlo a stále je viac menej tma. Len v spodnom prádle sa prejde do spálne, kde otvorí šatník, veľmi pestrý šatník, odkiaľ vyberie dlhé vínovočervené šaty a primeria si ich k sebe. Chceš sa tiež prezliecť? Toto je tiež len návrh, vlastne si myslí, že padlý anjel vyzerá dosť dobre, ale predsa sa musela spýtať. Navlečie ich teda na seba a obzrie sa. Obyčajné šatičky s véčkovým výstrihom, bez rukávov a rozparkom na ľavej strane. Oni by pôsobili aj spoločensky, možno až priveľmi formálne, ak by nemali dve vrstvy- tú spodnú, čo končí v polovičke stehien a tú druhú, ktorá je priesvitná a siaha až k členkom. Je rozhodnutá ísť von, niekam sa zabaviť a ak Cornelia nebude chcieť ísť, tak ju tu nechá. No a čo? Dobre, je to drzé, ale predsa len. Napokon si dá ešte taký ten maxi náhrdelník a prehodí cez seba koženú bundičku. Čo myslíš? Pýta sa? Asi hej, dokonca sa aj otočí okolo svojej os.